Duran Duran Forever · http://www.duranduran.cz/

Extraordinary World - John Taylor

EXTRAORDINARY WORLD - John Taylor - 1993

Překlad © 2002 Slavo Kmec (exkluzivně pro Duranduran.CZ)
(kompletní překlad rozhovoru s Johnem při natáčení VHS "Extraordinary world", 1993)

Allie: V poriadku (nádych), prečo hneď nezačať s novou platňou, John? Pravdepodobne si ma počul ako som sa pýtala Simona na to, ako vy vnímate hodnotenie tlače, že toto je seriózny prístup DURAN DURAN k hudbe?
John: Ak tlač povie niečo také ako, že toto je nový seriózny Duran Duran, je to ich sposob pomenovania skutočnosti, že sa mi to vlastne celkom páči. Tiež im to dáva priestor na otázky ako prečo ste to neurobili na posledných albumoch a prečo vám to tak dlho trvalo a tiež čím je tento album odlišný. Dospelákmi sme už niekolko rokov a na platni sú piesne, ktoré z ich pohladu (tlače) by sme pred 10 rokmi nenapísali. GIRLS ON FILM, PLANET EARTH - tento druh tanečných songov sme písali už dávno a myslím, že písanie hudby som bral vážne. Stále som bral našu hudbu vážne.

Allie: Napriek tomu, sú texty na tomto albume vážne? Pohovorme o ORDINARY WORLD a možno aj COME UNDONE.
John: Myslím si, že ORDINARY WORLD je o pohlade dospelého človeka na svet, ktorý sa zväčšuje a aj jeho pocit zodpovednosti sa zväčšuje, pretože má deti, má manželku a istým sposobom uvažuje: "Ježíši vieš, želám si aby som nemal tieto zodpovednosti". Je to ako keď premýšlaš o obyčajnom svete, ktorý si zažila ako malé dieťa. Pretože, pre dieťa je veľkou filozofickou otázkou to-či bude na tieto vianoce padať sneh a či dostanem na narodeniny to, po čom túžim. Život je oveľa jednoduhší, je to nedosiahnutelný svet.

Allie: Stal sa život jednoduchší pre Duran Duran?
John: Jednoduchší?
Allie: Áno.
John: Nuž, nie. V tomto momente je život pre nás jednoduchší preto, lebo máme hit a tak si možeme naplánovať zvyšok roka. Je to ako by sme na chvíľu mali prácu a chvíľu boli nezamestnaní. Je to veľmi nestále, veľmi nestály druh práce. Máme hit a pred nami je možno 6 mesiacov na cestách a máme 2 hity a pred nami je možno 9 mesiacov. Ak ďalší album bude neúspešný tak to celé opäť musíme prehodnotiť. Je to skvelé keď sa ma ľudia pýtajú: "Wow, aké máš z toho pocity, že budeš na cestách celý zvzšok roka?", a ja som naozaj veľmi šťastný keď teraz viem, že v novembri budem pracovať (úškrn).

Allie: V pozitívnom slova zmysle tlač hovorí, že táto platňa je pre Duran Duran comebacková. Stiahli ste sa preč?
John: Nuž, je to comeback, pretože máme hit. Je to comeback v očiach verejnosti. Keď vydáme nejakú platňu a dostaneme K.O. hneď v prvom kole, bang, späť do campu a trénovať. Je to ako keď si hovoríš musíme to urobiť lepšie, musíme sa presadiť tentokrát. Áno, je to istým sposobom comeback. Každý album je istým sposobom comeback. Hudobný business je taký konkurenčný, že to čo si dosiahol v minulosti neznamená nič do istej miery. Ak máš nový album musíš si za ním stáť ak nechceš zaspať na vavrínoch. Ak chceš aby album pretrval v čase musíš sa stať zápasníkom v umeleckom slova zmysle, kde stále začínaš od škrabancov.

Allie: Akým sposobom dávate dokopy hudbu? Ako komponujete v Duran Duran? Aký je váš prístup?
John: Skladať hudbu je ako dávať dokopy puzzle. Trvá to chvíľu. Keď začíname máme isté prvky, ktoré poznáme - hmatateľné elementy ako sú basová gitara, klávesy. Materiál, ktorý vzniká musíme trocha premiešať až kým tým nie sme nadšení. Je to velmi abstraktný prístup.
Allie: Zmenil sa vobec tento proces?
John: Nie veľmi, naozaj nie. Zdá sa mi, že proces sa ani trochu nezmenil. Simon ti o tom može povedať. Prvýkrát keď vošiel do našej zkúšobnej miestnosti Simon, mali sme trochu hudby, ktorá pozostávala z úvodu, jadra a záveru, vlastne to malo aj veršovanú časť a tiež refrén. Spýtali sme sa Simona: "Počúvaj, máš pre to nejaké slová?" Vieš, stále tak trochu pracujeme týmto sposobom. Z toho vznikajú veci, ktoré sa nám páčia, z ktorých máme dobrý pocit. Takto sa snažíme inspirovať Simona, aby získal ten správny feeling pre slová. Vo všeobecnosti to je ten sposob, s ktorým všeci súhlasia pretože všetci sa považujeme za skladatelov a producentov. Nemyslím si, že hocikto z nás by bol spokojný s tým, keby sme sa napríklad Simon a ja zrazu stali hlavným skladateľským teamom. Vznikla by vzbúra. Všetci sa musíme zúčastňovať na kreatívnom procese a kontrolovať naše hudobné nástroje a to je vlastně "jamming".

Allie: Je skupina pod tlakom? Uvedomuješ si fakt, že stále musíš vyprodukovať hit pre fanúšikov a pre verejnosť?
John: (kašeľ) Ak máš hit, jednoznačne ti to uľahčí život. Hit nenapíšeš ľahšie tým, že na ňho budeš myslieť. Jednoducho sa o to musíš pokúsiť. Celé klišé v tejto kapele je o tom, že mi asmi sme naši najväčší kritici. Sme 4 a preto máme radi rozne veci, no keď z toho dostaneme niečo z čoho máme všetci veľmi dobrý pocit - tak, potom je tu šanca, že ľuďom, ktorí majú radi populárnu hudbu sa zapáči hudba, ktorú budú počúvať. Takže, áno je tu tlak, tlak na to aby to vyšlo.

Allie: Aký vpliv malo prostredie kde ste skladali hudbu k novému albumu na samotný proces? Pomuklo vám to niečo nové?
John: Posledných niekoľko albumov ako LIBERTY, BIG THING, NOTORIOUS dokonca aj SEVEN AND THE RAGGED TIGER sme napísali v štúdiu. Bolo tomu vďaka našej lenivosti. Vtedy sme len spolu trávili čas niekde v malej miestnosti a hrali spolu ale v skutočnosti sme nepracovali. Robili sme len akési náčrty piesní a hovorili sme si, že farby si zvolíme až vtedy, keď dostaneme do štúdia, potom dokončíme texty, vieš takto to nemože trvať večne a tak stále sa pozeráš na hodiny a uvedomuješ si, že každá hodina ti niečo stojí. Myšlienka nahrávať album v našom vlastnom štúdiu nás mala napadnúť oveľa skor. Vďačíme vlastne Warrenovi za tento nápad aj za to, že má znalosti a doveru v to že tech, technolo, technológia nám bude fungovať. Keď sme začali pracovať na tejto platni ani ma len nenapadlo, že platňa sa nahrá vo Warrenovej obývačke. Podobne v jednom rozhovore som rozprával o warrenovej obývačke a tento írsky novinár ma citoval: "Áno, čo ľudia nevedia alebo on nespomenul je, že obývačka Duran Duran má rozmery plesovaj sály v paláci", v skutočnosti to vobec nie je tak. Je to veľmi malý dom s terasou v južnej časti Londýna. Prvotná myšlienka bola nahrať demosnímky, no vieš digitálna technológia, bolo to veľmi čisté, my sme boli veľmi uvoľnení a nápady prichádzali bezprostredne a vo veľkom množstve. Kazety sme si potom prehrávali doma, počúvali sme ich v aute a hovorili sme si - to znie dobre, to znie ako platňa. Chceli sme do toho zainteresovať producenta, boli sme tak na pol cesty, no povedali sme si nie, myslím si, že vieme čo cheme. Potom sme zavolali nášmu manažerovi a povedali - všetko urobíme tu a takto to fungovalo.

Allie: Čo sa týka videa - samozrejme mate s tým množstvo skúseností. Máte ten istý prístup aj pri nakrúcaní videa ako pri nahrávaní? Je to tiež proces pozostávajúci z množstva nápadov? je v tom zahrnutá celá skupina alebo len niekto? Doverujete režisérovi?
John: Myslím si, že teraz viac ako čokoľvek iné chcem pracovať s režisérmi, ktorých prácu mám rád ako napríklad Julian Temple alebo Nick egan a v súčasnosti máme tendenciu nechať im voľný priestor. Sú to talentovaní ľudia, ktorí vedia generovať myšlienky z hudby, ktorá sa im páči a ktorú počúvajú. Čo sa týka nás - ak všetci štyria začneme niekoho bombardovať pripomienkami ako "nuž rád by som tam mal tento kúsok" alebo "čo keby sme tak urobili tamto" ... Ak by sme to všetci pripomienkovali a každý z nás by sa snažil presadiť vlastný nápad, tak potom by povodna mišlienka, s ktorou prišiel režisér zanikla. Nechávame to na režiséra, Pokial mi režisér vyhovuje, nechávam ho tvoriť. Moja práca sa končí výberom režiséra. Potom je na rade on.

Allie: Zmenilo sa to za tie roky?
John: Keď sme začínali nakrúcať videa, celý ten nápad mi pripadal smiešny. Nebolo to samozrejmé. Dostal som sa do tejto hry, pretože som chcel nahrávať platne, chcel som hrať pre ľudí. Keď mi povedali, že musíme nakrúcať tieto krátke akoby filmy, tieto mini-drámy, pomyslel som si - to je smiešne, ja to nechcem robiť. Museli sme sa vyrovnať sami so sebou a s čímkoľvek, s akoukoľvek hlúposťou. Mali sme to šťastie pracovať s neuveriteľne talentovanými ľuďmi, ktorí mali obrovské množstvo nápadov ako Russel Mulcahy, Godley a Creme a ktorí za krátko myslím, že to bolo pri albume RIO, keď oni natáčali videa a my sme poskytovali rozhovory a video bolo hlavnou témou týchto rozhovorov. Nemal som poňatia aká obrovská sila bola v tomto médiu. Tá sila vchádzala do obývačiek.
Allie: Nevadilo ti to? 'Ludia sa možno pozerali na vás ako na videoskupinu a nie na vašu hudbu?
John: V tom čase mi to vadilo. Ale v tom čase si sa nesmel dať ničím rozptýliť, nie na príliš dlho.

Allie: Rada by som sa dozvedela niečo o histórii skupiny. Mohol by si porozprávať o stratnutí a založení skupiny? Ako sa to vlastně začalo?
John: Ehm.
Allie: Ako si sa dostal k ...
John: K muzike som sa dostal prostredníctvom punk-rockovej revolúcie. Bolo to velmi vzrušujúce, pretože vždy som chcel hrať na gitare, no v škole sme nikdy nehrávali na gitare - neučili hru na gitare, neučili ani hru na saxofón, čo boli jediné dva nástroje, o ktoré som sa zaujímal a tak sa tu objavilo čosi, čo nám hovorilo nemusíš "zaplatiť poplatok", aby si sa presadil v tomto hnutí. Vlastně čím menej si zaplatil tým lepšie, a hlavne všetko čo potrebuješ vedieť sú tri akordy - to je všetko. Takto možeš založiť skupinu - asi takto som aj ja začal hrať v skupinách. Hrávali sme v okolí Birminghamu v jednej i dvoch roznych skupinach. Neskor okolo roku 1978 celá tá vec okolo punku začala stracať dokonca aj vlastnú farbu a objavil sa nástup hnutia skinhead a takzvaný dvojtonový revival. Koncerty boli plné násilia a pamätám sa ako sme sa ja a Nick vracali z koncertu skupiny Stiff Little Fingers hovoriac si, že už nikdy nepojdeme na žiaden koncert. Bolo to príliš hrozné. No v tom istom čase sme veľmi chceli založiť skupinu a tak sme sa obzreli späť, prešli sme ku glam rockua zistili sme, že viacero ľudí urobilo to isté. Smerovali späť k Bowiemu a Roxy a v tomto čase sa objavila nová vlna skupín ako Japan a Simple Minds, v ktorích hudbe sa nachádzal glam, ale tak tiež aj trocha funku a tak sa nám to všetko pozdávalo, že sme si hovorili "Áno, my patríme k nim - tu je naše miesto." Bola tu aj elektronická hudba - velmi dobrá - ako napríklad Giorgio Moroder, American Gigolo, Midnight Express - boli to časy vzrušujúce a to nás tiež nadchýnalo. Punk bol pre nás vlastne stimulom, vďaka ktorému sme chceli robiť hudbu. Punk bol veľmi mladý, rýchly a veľmi idealistický, ale štýl - štýly, ktoré sme chceli použiť bolo už čosi iné - čosi technologické.

Allie: Mali ste nejaké idoly, napodobňovali ste vobec niekoho - nejaký štýl?
John: Nuž, robieval som to (vzdych).... prvé platne, ktoré som kupoval, myslím, že Beatles boli prví... Prví album, ktorí som kúpil bola kompilácia hitov od Beatles. To bola prvá hudba, s ktorou som sa stretol, vieš, nedalo sa tomu vyhnúž. Pamätám si, že keď som bol deckom hudba bola všade, bola časťou štruktúry v Británii a my sme dokonca .... a my - teda moji rodičia nemali ani len gramofón. V dome neznelo veľa hudby, stačilo len naladiť nejakú krátko-vlnú stanicu, kde práve dávali rannú show pre hlúpe domáce paničky alebo nejaký podobný program. Stále boli v éteri, boli aj v telke - T.Rex, Bowie, Rod Steward, dokonca aj Queen. Oblečenie zrazu sa stalo veľmi doležitým. Neviem prečo, ale Brian Ferry bol pravdepodobne jedným z prvých. Nosieval pravé anglické saká a podobne Bowie, ktorý nosieval tie asexuálne odevy od Kenza a samozrejme make-up. Nick a ja sme sa ich snažili napodobniť keď sme v našom okolí chodili von s rúžom na perách a s odfarbenými vlasmi. Túlali sme sa po staveniskách a podobných miestach.

Allie: Začínali Duran Duran ako novoromantická skupina? Bol zvuk skupiny v jej začiatkoch novoromantický?
John: Vedel som, že robíme čosi nové, pretože som sa rozišiel so všetkými kamarátmi, s ktorými som hrával v skupinách. Všetci sa správali ako puristi ... všetci chceli znieť ako Rolling Stones. Nám sa však tak trochu pozdávalo aj disco - tzv. four on the floor, druh tanečného beatu, chceli sme to celé akosi vyvážiť. Už vtedy som vedel, že okrem nás to nikto iný nerobil. A práve vtedy sme stretli chlapíkov, ktorí vlastnili nočný podnik v Birminghame. Zašli sme k ním, pretože sme hľadali alternatívnu podu pre naše posobenie. Nielenže sme našli vhodné miesto, ale majitelia klubu sa stali našimi managermi. Páčilo sa im to čo sme robili a záležalo im na skupine. Už vtedy hovorili: "Nie sme si istý tým spevákom (v tom čase)m, asi by sme sa ho mali zbaviť a ten gitarista ..." Ja a Nick sme narazili na tých správnych ľudí. Zvykli sme sedávať v klube a hrať platne tých ľudí, ktorých hudba sa nám páčila hovoriac si aký úžasný zvuk to má. Vieš, bola to úžasná skúsenosť pre zopár chlapcov z Birminghamu. Steny klubu pokryli novými efektnými zrkadlami. Získalo to vysoko energický tanečný štýl a v Birminghame to bolo naozaj veľmi revolučné, to mi možeš veriť. Popri tom sme však stále viedli rozhovory o hudbe. Mali sme jasnú predstavu o tom, čo chceme robiť v hudbe.

Allie: Prekvapil vás úspech skladieb GIRLS ON FILM a PLANET EARTH? V kluboch sa hrávalo video a darilo sa im aj v rádiu, aspoň v Štátoch.
John: Koncom 70 rokov tvorili anglickú hudbu predovšetkým mladé kapely ako The Damned, Sex Pistols, The Adverts alebo The Strangels. Stačilo aby tieto skupiny vydali singel a hneď sa dostali na prednú stranu časopisu do NME alebo Sounds a hneď v ten deň bola celá pozornosť sústredená na tento singel či platňu. Tá sa samozrejme umiestnila v hitparádach a decká vyšli von, aby si to kúpili. Existoval obrovský dopit po novej muzike. Štýl se trocha zmenil, ale pravidlá zostali tie isté. Existovala istá súťaživosť. Pamätám si keď Spandau Ballet vydali prvú platňu, ponáhlali sme sa do obchodu, aby sme si ju kúpili. Vrátili sme sa späť do klubu, vypočuli sme si ju, žiaden problém, páčilo sa nám to, nebolo to zlé, ale našu scénu to nepodporilo. Spandau Ballet pracovali v Londýne, kde mali obrovskú publicitu a my sme sa ešte len chystali podpísať zmluvu s gramofónou spoločnosťou. (smiech)

Allie: Pohovorme o tom, ako sa táto scéna dostala do Ameriky.
John: Amerika sa nám zdala veľmi vzdialená. Myšlienka ísť na turné do Ameriky nám pripadala ako ísť na Mesiac. Pred nami tam boli niekoľkokrát The Police. The Police koncertovali v malých rockových kluboch, ktoré boli roztrúsené po celej krajine ako napr.: The Split na Long Islande a The Ritz v New Yorku. Bicie si nosili v príručnej batožine, každý si nosil svoje vlastné gitary a naozaj pracovali veľmi usilovne a pripravili podu ostatným. V Amerike sme mali našu prvú platňu, no úspech sa dostavil až vďaka videu. Doležité boloto, že všetky tieto kluby mali video obrazovky. Decká, ktoré ich navštevovali si dali drink, pozreli si živú kapelu a zopár hodín sledovali videá. Video Planet earth a všetky klipy z prvého albumu sa v týchto kluboch hrávali. Keď sme sa vydali na turné po týchto kluboch mali sme vďaka videu obrovskú publicitu, ktorá už nespočívala iba v tom, že nás hrali v rádiach. Decká nás poznali z videoklipov - zrazu tam existovalo niečo čo možeme nazvať videokultúrou. Medzi nami a publikom bol doverny vzťah- familiarita. Veď sme tam akoby už boli predtým. Oni nás poznali z obrazoviek. Bolo to skvelé.
Allie: Aké ste mali pocity pred prvým turné v Amerike? Mali ste nejaké obavy?
John: Keď sme pricestovali do Ameriky - začalo sa to televíziou keď sme chceli sledovať všetkých 30 televíznych kanálov naraz, potom prišlo na rad menu - vtedy sme si chceli na raňajky objednať všetko a potom celý ten čas tie limuzíny, kluby a dievčatá. Počas svojho prvého pobytu som nespal asi 4 týždne. Jednoducho sme chceli skonzumovať všetko čo nám ponúkli. Bol to naozaj akoby sen. Ťažko sa nám po tom všetkom vracalo domov, späť do Birminghamu k mamičke. Vo svojej izbe v Birminghame som vlasne nemal ani televíziu. Vieš čo tým chcem povedať? Zišiel som raz po schodoch dole a otec sa ma spýtal: "Kto si vlastne myslíš že si, ja to všetko sledujem." Bolo to pre nás dosť zložité. pretože sme museli začať premýšlať o novej platni, ktorá by zúročila úspech predchadzajúcej. Len veľmi neradi sme sa stotožňovali s tým, že sa vraciame späť do klubu aby sme sa tam usadili a robili tam to čo pred tým - naladili sme naše nástroje v jednom z týchto barov a jednoducho hrali. Bolo to pre nás složité pretože sme sa zmenili, boli sme v Amerike, strávili sme istý čas v Londýne a už to jednoducho nešlo takto - a tak sa skupina presťahovala do Londýna, kde sme nahrali RIO.
Allie: My v Štátoch v tom máme tak trochu zmätek kedy ste začali byť úspešný v Británii a kedy v USA?
John: Už PLANET EARTH sa stal hitom v Anglicku a bol to náš prvý singel, s ktorým sme vystúpili v Top Of The Pops, kde okrem iných vystúpili aj The Who. Potom nasledovali ďalšie hity a postupne sme získavali úspech po celom svete. Australia a Japonsko reagovali okamžite na image skupiny a preto EMI vyvýjala dostatočný tlak na Capitol, aby sa to podarilo aj v USA. HUNGRY LIKE THE WOLF sme vydali trikrát, pretože americká rádiá ju odmietali, ich to vobec nezaujímalo. Nehceli ani len počuť niečo o novom sounde a nových štýloch. chceli hrať Stairway To Heaven desaťkrát za deň. To bol ich formát...
Allie: Stále je ....
John: Obrovská časť amerického publika sa o skupině dozvedela prostredníctvom nového média, ktorým sa stalo MTV.

Allie: RIO bol váš veľký hit v USA a až potom sa na rad dostala prvá platňa.
John: Áno, HUNGRY LIKE THE WOLF bol prvý hit z albumu RIO, potom nasledovali SAVE A PRAYER a RIO potom nasledovala re-edícia prvého albumu a v tom čase sme nahrali novú skladbu IS THERE SOMETHING I SHOULD KNOW? ktorá se tiež stala hitom. Tá sa takto v Amerike dostala na prvý album, ktorý získal nový obal - iný obal, nové foto skupiny a takto bol tento album vydaný po albume RIO.
Allie: Čo sa týka albumu RIO spomenieš si na nejaký príbeh, ktorí sa odohral pri nakrúcaní videa HUNGRY LIKE THE WOLF alebo niečo o tom ako ste prišli na ten názov? Ako probiehala produkcia? Odlišoval sa niečím od prvého albumu?
John: Ešte stále sa mi nepozdával nápad nakrúcať videá, stále som sa s tým nemohol stotožniť. Naši mageri si však boli veľmi dobre vedomí toho, čo sa dialo. Videli, že tie "velké obrázky" tie malé mini-filmy skupine pomáhali - pracovali v prospech skupiny. Paul - jeden z managerov potom čo sa vrátil z dovolenky na Sri Lanke nám povedal: "Chlapi, tam je to miesto, kde to natočíme." Čo chvíla sme mali začať turné v Austrálii no my sme tam naozaj strávili jeden týždeň a natočili tri klipy: Save A Prayer, Hungry Like The Wolf a ten ktorí nás naozaj dostal do sveta.
Allie: A veru vám pomohli, však?
John: Áno.
Allie: Aké ste mali pocity potom? Povedali ste si a je to - možeme ďalej pokračovať ako skupina alebo tam boli nejaké obavy?
John: Práca na albume je stále tak trocha ťažká vec. Písať skladby z roka na rok bez vynímky a očakávať, že ľudia to budú kupovať a dostanú to do hitparád je naozaj ťažké. Koncertovanie, promo, nakrúcanie videa je Ľahšou fázou. Kritickým obdobím sa stále javí skladanie piesní na album , vo fáze keď máme všetky nápady v hlave o tom ako by to malo vyzerať, no album je už dokončený. potom to už ide dole kopcom, musíme sa konfrontovať s realitou, s tým, že to všetko raz budeme robiť opäť a že každý raz sme si vedomí toho, že tentokrát to musí byť lepšie ako to predošlé. Niečo také si neuvedomujete ked pracujete na prvom albume, pretože nemáš nič na čo by si nadviazal. Podobne prvý album je založený na tvojích životných skúsenostiach, ktoré si mal v hlave v podobe myšlienok už 2 či 3 roky - niektoré z nich....a tie musíš spracovať oveľa rýchlejšie.

Allie: Prejdeme na SEVEN AND THE RAGGED TIGER, hovoríme o roku 1983, uvedomoval sisi čo sa dialo so skupinou?
John: Mám pocit, že v tom čase sme tým všetkým boli opojení. Počas prvých 3 albumoch sme žili naše sny. Súčasťou tochto snívania bolo natočiť jeden z albumov na Francúzskej riviére podobne ako to urobili Stones. Tak sme si prenajali zámok, rýchlo sa premiestnili a začali pracovať. Rozdiel bol v tom, že keď to urobili Stones boli už spolu viac ako 10 rokov, no my sme ešte stále boli akoby deti a bolo to vlastne o ničom. Pracovali sme so skvelým producetom - Alexom Sadkinom, ale bolo to akoby sme sa z kameňa snažili dostať krv. A tak sme to všetko presunuli do oblasti Západnej Indie do Montserratu - to bolo ďalšie z tých úžasných miest kde chodili nahrávať velké kapely ale opäť se vyskytol ten istý problém. A tak sme so špendlíkmi na mape určovali dalšie miesta, Sydney, poďme do Sydney. Boli sme posednutí cestovaním a tak vlastne vyzeral aj album, ktorí sme znova a aznova nahrávali asi 3-krát. Nahrali sme to prvýkrát a povedali sme si nie to nie je dobré, urobili sme to opäť a povedali si možno tentokrát to bude ok. Prekrývali sme novými a novými vrstvami staré melódie a bicie tých skladieb, ktoré sme nahrali vo Francúzsku pred šiestimi mesiacmi. Tieto melódie existovali pred polrokom v úplně inej podobe, mali úplne iné akordy ale aj texty.

Allie: Chcela som sa ťa opýtať na tú celú ideu, ktorá bola za Arenou. V 84 ste absolvovali turné, však? A potom ste natočili k tomu video.
John: Absolvovali sme dosť náročné turné s albumom "SEVEN AND THE RAGGED TIGER". Úspech skladby THE REFLEX, čo bol vlastne tretí singel t tohto albumu, ten úspech dodal celému turné na vážnosti (smiech), ten ohromný úspech 3. singla albumu otvoril skupine dvere do arén po celej Amerike a tak sme sa rozhodli natočiť koncertný film v štýle THE REFLEX. Video k skladbe The Reflex bolo dosť sofistikované, futuristické a "life". Snom človeka z oblasti marketingu bolo čosi ako "urobme živé album z tohto turné plus sprievodné hudobné video a chlapci mohli by ste nám ešte napísať Number 1 hit aby sme to mohli pridať k tomuto albumu". Vlastne to pre nás nebola veľká výzva. Vieš, kapely to zvyknú robiť. Tak napríklad The Stones vydali asi pol tucet živých albumov v 60 rokoch takže naozaj to pre nás nebola veľká výzva. No museli sme napísať skladbu WILD BOYS. V tejto súvislosti sme strávili veľa času s Russelom Mulcahym, videorežisérom, ktorý pracoval na svojom filmovom debute a tak nás oboznámil so svojimi predstavami, ktoré chcel realizovať. Preto sme sa zhovárali o skladbe k tomuto projektu a to je vlastne naozajstný dovod prečo sme napísali skladbu WILD BOYS. Russell nemal žiadne pochyby o tom ako by video k skladbe malo vyzerať. Väčšinu nápadov nosil vo svojej hlave hlave už asi 1 rok.

Allie: Potom okolo roku 1985 - A VIEW TO A KILL. Vlastne nechcem aby si o tom už rozprával. Chlapci už túto tému zodpovedali celkom pekne, ale o čom bolo POWER STATION?
John: Power Station bol výsledkom prvotnej idey a tá spočívala v tom, že som chcel urobiť cover verziu T-Rex GET IT ON a chcel som to urobiť spolu s ..... Stretol som Tonyho Thompsona na turné Davida Bowieho a chcel som ho zainteresovať do tohto a chcel som vytvoriť funky tanečný produkt práve z tejto pesničky T-Rex. Nuž ale čo sa stalo potom. V tom čase Andy tak trocha nespokojný s predchádzajúcim albumom, ktorý sme natočili. Skladba Hungry Like The Wolf bola akoby vyvážena - mala rockové John Taylor, 1993 ostrie podobne ako aj celý album Rio. Na následujúcom albume to bolo zatlačené v prospech vrstiev synthezátorov a Andy bol z toho tak trocha frustrovaný, chcel sa dostať z toho a chcel dokázať svoje schopnosti pretože už vtedy bol skvelým Rock'n'rollovým gitaristom. Porozprával som sa o tom s Andym, pretože v skutočnosti som to chcel urobiť aj bez neho. Povedali sme si ale že to možno možeme urobiť spolu. takto sa do projektu zapojil Andy potom Bernard Edwards pretože s Nile Rodgersom som pracoval na skladbe Wild Boys. Tony však poznal Bernarda veľmi dobre a tak sme do projektu zainteresovali aj Bernarda. Tak nás napadla myšlienka - prečo neurobiť celý album s roznymi spevákmi, ktorí by spievali rozne cover verzie pesničiek. Chceli sme mať speváčku v skladbe GET IT ON a potom som si spomenul na Roberta, Roberta Palmera, ktorého som stretol stokrát a s ktorým som vychádzal ako kamarát naozaj veľmi dobre. Súhlasil s tým, že bude spievať. Poslali sme mu kazetu jednej skladby a on nám na to poslal text, páčilo sa nám to. Pricestoval k nám do New Yorku aby sa k nám pridal. Bernard a Tony o ňom dokonca ani len nikdy nepočuli, nevedeli kto Robert je. Keď začal spievať my sme len užasli a povedali "wow, wow (smiech), nuž čo robíš najbližších 6 mesiacov? Natočme album." Robert mal podobne pocity - bol úplne nadšený tým, čo počul. Nahrali sme asi pol tucet skladieb, zahrali sme mu ich a on na to: "Hmm, páči sa mi to, možem sa aj ja podielať?" a my na to: "Jasne, OK". On sa naozaj spolupodiela a mali sme tak hotový celý album. Vieš, ten album sa napísal sám. Všetci spolu sme prežili úžasné obdobie, bývali sme v New Yorku a práca na celom tom čísle bolo ako teď producent povie: strih, máme celý album (smiech), chlapi, teraz možme isť spať (smiech).
Allie: Natočil si 2 platne s Power Station, však?
John: Nie, jednu.
Allie: Len jednu?
John: Áno.
Allie: Prečo si vtedy nezostal v skupine? Prečo si sa preskupil s Duran Duran?
John: Chceli sme ísť na turné, bol to taký úspech. Chceli sme koncertovať po Štátoch ale Robert sa nachádzal vo veľmi ktirickom bode svojej kariéry. Robert už roky robil skvelú muziku ale bol švorc a v tom čase mal obnoviť zmluvu s Island Records. A v Island mu povedali: "Preruš tú celú vec s Power Station a nech sa darí tebe a tvojej vlastnej hudbe" a on zobral so sebou Bernarda, Tonyho a Andyho a natočili "Riptide". A okrem toho on mal svoj vlastný život. Robert je skvelý umelec, on skutočný flirt, hrá s mnohými ľuďmi. My sme boli len jeden z jeho flirtov a čo sa týka mňa, pre mňa to bolo akoby to bol celý moj život - to leto - to bolo Power Station, to bolo to čo sme sa chystali robiť ale on nechcel koncertovať a myslím si, že to je ten dovod, prečo sa to skončilo. Pravdepodobne, vtedy prišiel za mnou Nick a povedal: "Chystáme sa pracovať na ďalšom Duran Duran albume", ja som ale reagoval: "Urrrmmm, neviem." Naozaj som nevedel či som to chcel robiť. Zažil som kopec srandy na svojej práci a zaujímal som sa tak trocha viac o funky, páčila sa mi práca s dyhcovou sekciou a my sme nemali bubeníka - Roger si zvolil svoju vlastnú cestu, vedeli sme, čo robí. Čo sa týky Andyho nevedel som čo sa s ním dialo. A tak sme sa rozhodli: "OK, urobíme to, ale oslovíme Steve Ferroniho", pretože som ho stretol už skor a vedel som aký úžasne ohromujúci je a chcel som s ním naozaj spolupracovať. "... a oslovme aj Nile Rodgersa" - "Vydajme sa novým smerom", čo sme museli urobiť tak či tak, pretože skupina už neexistovala v povodnom zložení, museli sme nájsť nový zvuk.

Allie: Je pravda, že se Duran Duran dali dohromady počas vystúpenia na LIVE AID, bolo to po prvýkrát, čo ste hrali opäť spolu?
John: Ja a Andy sme boli uprostred nášho turné s Power Station po USA a práve uprostred nášho koncertovania bolo vystúpenie na Live Aid. Simon, Nick a Roger pracovali na Arcadii v Paríži a preto prileteli odtial tu. Preskúšali sme si set, ani slovo nepadlo medzi oboma partiami, my sme len skúšali, v ten deň sme boli number one v USA s A VIEW TO A KILL. Vyústilo to v jedno z najšokujucejších vystúpení. Keď sa na to pozerám spätne, vieš, neboli sme na to pripravení a táto show to vyfromovala. Podla mňa 80-té roky sú pred Live Aid aj po Live Aid. Po Live Aid tu boli U2, Sting, bol to uvedomelý rock a títo chlapci boli na to pripravení. My sme boli tak unudení, v tom čo sme robili nebola vášeň a ono sa to ukázalo ono to vyšlo na povrch. Vieš, vtedy sa publikum rozhodlo. Ďalších 5 rokov sme akoby zápasili o udržanie.

Allie: "Notorious" - mohol by si opísať prácu s Nile Rodgersom?
John: Nile je stály zdroj inšpirácie. Platňu sme nahrali takmer bez toho aby sme tam boli prítomný - takmer. Boli sme zaujatí takými záležitosťami ako Andy sa pokúšal zažalovať nás, nechcel aby sme pokračovali v nahrávaní. Nehccel aby skupina pokračovala ďalej, skúšal urobiť čokoľvek len aby nás mohol zastaviť. Proti tomu sme istým sposobom museli bojovať, museli sme zvoliť sposob ako cez to všetko prejsť. Nevyše Nile a Steve priniesli so sebou funk, o čom sme predtým ani len neuvažovali. Nikdy predtým som naozaj neuvažoval o funku. Ako dieťa som sa nikdy nezaujímal o soul. Čo sa týka mojich obľúbených interpretov bol som veľmi "biely" a zrazu tu bol Prince. Jedného večera sme sa všetci vybrai pozrieť si ho na koncert vo Wembley - bola to udalosť plná pozitívne šokujúcich prekvapení.

Allie: Ok, mohol by si stručne zhodnotiť obdobie od roku 1988 až po súčasnosť?
John: Varovným signálom albumu NOTORIOUS bol fakt, že to bolo prvýkrát čo ľudia nekupovali platňu potom čo sme ju vydali. Až do tohto obdobia sme vydávali platne, hrali na väčších javiskách a všetko išlo tak ako malo, ale táto platňa vyšla a zrazu tu bol obrovský zvrat. Po absolvovaní turné sme smutne pozerali jeden na druhého hovoriac: "Wow, čo sa deje teraz?". Vieš, až do tohto momentu to bola jednosmerná ulica, no vtedy sme sa museli začať zaoberať myšlienkou ako - nuž možno naše dni sú už spočítané a všetky supy a kritici asi majú pravdu. Ďalšia platňa BIG THING - opakovalo sa vlastne to isté. Predávala sa celkom dobre, opäť to bola platňa, do ktorrej sme vložili tak veľa zo seba, ale opäť tam bolo mnoho chvílkových dohadov o tom čo robíme dobre a čo robíme zle. Je ťažké byť v tom smere čisto umelecký. Je ľahšie mať takýto umelecký prístup ak za sebou nemáš nič, ako keď si zvykneš na určitý životný štýl. Podstatné bolo to, že sme sa to snažli urobiť čo najlepšie a myslím si, že BIG THING sa zmenil na čosi ako nechcený epos. Tá platňa mala aj menej svetlú stranu a ta spočívala v tom, že ľudia sa o to nezaujímali. LIBERTY - klíč k LIBERTY podľa mňa spočíval v tom, že sme si vravievali:"Budeme opäť 5-členná kapela, chlapci - my budeme opäť piati - to je niečo". Aké hlúpe, aký hlúpy nápad ale vieš celý čas máš okolo seba ľudí, ktorí ti hovoria:"vyzkúšajte to, celé je to v tom, že sa musíte vrátiť späť". Ja som to bral ako fakt. Sme pop-skupina, ktorú tvoria 5 mladí chlapci a naša hudba to musí odzrkadľovať, no v súčasnosti si vedel čo sa dialo vo vnútri a chcel si to prelomiť a vedel si, že sa musíš naučiť žiť s pocitom, že už možno nikdy nepredáš toľko platní, ktoré by sa zmestili do jedného kamiónu. To ale neznamená že už nemožeš nahrávať platne alebo že už nemožeš písať hudbu - stále si hovoriac - chvála bohu, chvála bohu. Velvet Underground sa napríklad nikdy neumiestnili v rebríčkoch hitparád a vlastne aj my sme k tomu mali takýto postoj, takto sme to chápali až po tento album. Ale niečo na tom predsa len bolo. Keď sme začínali pracovať na tomto albume mali sme nejakú sebaistotu - povedali sme si ak sa to ľuďom nebude páčiť tak kašlime na nich (veľmi jemný preklad) doležité je, že urobíme čosi skutočné. Na albume sú veci, o ktorých sme doteraz nikdy nepísali. Tá celá vec o MTV v pesničke TOO MUCH INFORMATION .... Boli sme z niečoho podobného, čo sa udialo pred dvoma alebo troma rokmi zhrození. Pamätám si, keď sme robili promo k LIBERTY v L.A. a vtom istom čase tam bolo slávnostné odovzdávanie hudobných cien MTV a my sme nemohli zohnať lístky. Bolo to ako .... Stále som si predstavoval príbeh svojho života ako ničo, o čom sa stále píše v Daily Mail a jeden článok by bol mal titulok: "Boli sme v L.A. a nemohli sme zohnať lístky na slávnostné odovzdávanie hudobných cien MTV". Vieš čo tým chcem povedať? MTV a DURAN DURAN boli synonymá. Lenže vtedy to bol rok Aerosmith a Jenet Jackson a tak som bol na tých ľudí nahnevaný - na ľudí, ktorí nás jednoducho odpísali, už sme akoby viac neboli ich súčasťou. Správali sa ako nech som kto som, som niečo. A vlastne aj cesta k tomuto albumu bola poznačená našimi osobnými skúsenosťami. Všetci máme deti, všetci si žijeme svoj vlastný život a to poznačilo aj našu platňu. Celú túto záležitosť nám aj tieto životné skúsenosti umožnili brať s oveľa väčším relaxom.
Allie: Prečo FEMME FATALE?
John: Nuž, mohla byť, prečo .....
Allie: Skvelý cover, chlapi urobili ste skvelú verziu!
John: Pracovať na verzii FEMME FATALE bol vlastne nápad, ktorý pochádzal od Franka Zappa, Warren s ním kedysi hrával. Keď mu Warren oznámil, že sa pridá k našej kapele, Frank povedal:"Vždy som mal pocit, že títo chlapci by mali nahrať FEMME FATALE". Boh vie prečo, možno sa len tak náhle rozhodol a možno to bola len taká malá sabotáž v našom pláne práce, ktoré nám robí tak rád. Ale čo sa týka nás, nám to vyhovovalo. V tom čase sme boli niekde uprostred práce na albume cover verzií, vlastne sme v strede práce na tomto albume už hodnú chvíľu a ani neviem či to niekedy dokončíme ale FEMME FATALE bola hotová už v jeseni minulého roku. Bolo to v čase, keď sa upravoval album a nás napadlo "áno, dajme to na album" - bang!

Allie: Dobrá práca. Čoskoro sa vydáte na turné, mám pocit, že budete mať rozdielné publikum - od fanúšikov z 80-tých rokov až po nové publikum. Ako to chcete premostiť?
John: Zabúdaš, že sme neboli na turné už 3 roky. Za ten čas sme sa všetci oženili, niektorý z nás sa rozviedli, máme deti, niekomu pribudlo ďalšie dieťa, boli sme zadlžení. Všetky tie veci sa stali a ty premýšlaš ako ma bude brať publikum, aký bude náš vzťah. Ak sa nad tým zamyslíš, uvedomíš si, že každý tým prešiel - to je to, čo sa stáva každému. Decká mali 16 a fanúšikmi skupiny boli už v roku 1984. Prešli tým istým. Pozeráš sa na ludí, pozeráš sa unavenými očami do tiež unavených očí iných ľudí, je to společenstvo, ktoré ma robí dosť emocionálnym. Vždy sme boli kapelou, ktorá istým sposobom posobila ako čosi nechcené - ak si bol stúpencom tejto skupiny určite aspoň počas niekoľkých minulých rokov určite si zažil množstvo podpichovania od tvojich priatelov za to, že nejdeš s trendom. Je to zaujímavé a myslím si, že to prohlbuje náš vzťah. A tak máš pred sebou tento nový album a nech je reakcia aká koľvek máš tu generáciu, ktorá nás ma rada.
Allie: Čo by si povedal všetkým tým novým fanúšikom, ktorí siahnu po tejto novej platni a povedia: "Ach chlapče, mal by som ísť do predajne a kúpiť si ich skoršie veci"?
John: Povedal by som kúp všetky staré veci, kúp všetko. Dúfam, že každý počúva tento nový album a že chcú počuť viac, myslím si že to by bolo úžasné.

Allie: Možeš to nejako uzavrieť? Skús zhrnúť to čím ste prešli, čo ste sa naučili a to čo vás čaká.
John: S určitosťou možem povedať, že keď sme začínali boli sme neuveriteľní idealisti, nesmierne ambiciózni a nevideli sme žiaden dovod prečo by sme nemali úspieť. Myslím si, že ľudia by vždy mali takto rozmýšlať. Mám pocit že v každom z nás sa niečo skrýva. mali sme úspech, každý z nás mal svoj osobný úspech, na chvíľu sme sa vrátili späť do reality. Stáva sa to každému len si musíš znovuvytvoriť dovod prečo sa o to opäť pokúsiť a tiež nedovoľ bastardom aby ťa odstavili. Ak naozaj máš rád to čo robíš a je to pre teba rozhodujúce a chceš v tom pokračovať, potom naozaj nezáleží na tom či sú ľudia na tvojej strane alebo nie.
Allie: Strih.
John: Ale pomáha to.
Allie: Skvelé. Vďaka. Strihnúť a zbaliť.
© 1999-2017 Romanduran | Duranduran.cz | Facebook | Code by katemihalikova.cz | Generated: 0.0112s | ↑↑ Top