Duran Duran Forever · http://www.duranduran.cz/

Boys On Film: Rozhovor s Duran Duran

Boys On Film: Duran Duran Interviewed, March 17th, 2011. © 2011 Simon Price (The Quietus)
Slovenský překlad © 2011 PhDr.Slavomír Kmec

Duran Duran, hrdinovia elektro popu rokov osemdesiatych sú späť, pripravení vydať nový album All You Need Is Now, ktorý produkoval Mark Ronson. Simon Price vypátral pánov Le Bona, Rhodesa a dvoch Taylorovcov počas televíznej nahrávky, aby s nimi prediskutoval večne nepochopený homoerotický teror fanúšikovských fantázií o Jo-Si (Johnovi a Simonovi) a personalizované umelé penisy.

V okolí The London Studios (televízne štúdiá) je veľký šum a rozruch. V centrále ITV v the South Bank, kde dokonca aj ľudia ako Justin Lee Collins (britský komik, televízny a rozhlasový moderátor) a Vernon Kay (televízny moderátor, diskdžokej rádia a bývalý model) sú považovaní za dostatočne dôležitých na to, aby mali svoje odtlačky dlaní v mosadzí na stene slávy - žijeme v druhotriednych časoch – ale až príchod popových legiend v tom pravom zmysle slova spôsobil jasne hmatateľné vzrušenie.

Simon Le Bon, Nick Rhodes, John Taylor a Roger Taylor sú tu, aby nahrali hodinový špeciál vysielaný v hlavnom vysielacom čase, Duran Duran: One Night Only („Duran Duran: Len na jednu noc“ odvysielané v premiére: 20.30 v nedeľu 20. marca, na programe ITV1). Vonku pred budovou je zástup farebne odetých Durannies (fanúšikov Duran Duran), poniektorí z nich majú dosť rokov na to, aby si sami mohli kúpiť 'Planet Earth' v deň vydania prvého singlu skupiny ale mnoho príliš mladých na to, aby si mohli pamätať čo i len 'Ordinary World', zástup, ktorý sa ťahá pozdĺž steny celé hodiny predo dvermi. Vo vnútri, do čierna odetí zamestnanci televízie s doštičkami pre poznámky a slúchadlami s mikrofónom pobehujú sem a tam a snažia sa zostať profesionálmi ale dokonca ani oni nedokážu odolať a ponuknu obal gramofónovej platne 'The Reflex' manažérovi Duran Duran pre komunikáciu s verejnosťou v nádeji, že získajú autogram alebo dva.

Na Duran Duran je niečo čo sa stále ozýva v pamäti národa a to dokonca aj u ľudí, ktorí ešte neboli na svete v čase ich imperiálnej svetovlády. V rokoch 1981-1985 s ich červeňou v tvári a na líciach, sviežím leskom na perách, perfektne našpúlenými perami, ramennými vypachávkami a veľkými natúpirovanými vlasmi, výstrednými sci-fi videami a vriacimi disco-rockovými melódiami, Duran symbolizovali nepriestrelnú vojnovú loď, nádej britského popu v prvej polovici 80ých rokov keď bez väčšej námahy dobyli Ameriku a zvyšok planéty. Dokonca aj dnes, po nespočetných návratoch v pôvodnej alebo čiastočne pôvodných zostavách, si zachovávali čosi kráľovské.

Pódium štúdia zdobia loga zo svietivých diód (LED) zachytávajúce jednotlié obdobia v kariére kapely, Le Bon sa zakradá svojim nacvičeným, alpha samcovským, vodcovským pobehovaním počas skaldby 'Hungry Like The Wolf', prednesúc slová piesne v hovorenej podobe, aby si ušetril svoj hrtan pre nahrávku na ostro. V skutočnosti to funguje úžasne. Rhodesove syntetizátori akoby prekypujúce bublinami zo šampanského úžasne kontrastujú s dokonalým, vedľajším monológom hlavného hrdinu. (Mali by to takto raz spolu vydať.)

Neskôr vzrušenie u každého za prítomnosti rock & rollových tantiémov pomaly ochladne až na nudu, keď pesničky klasiky – najskôr vzrušujúce – sú nanovo nahravané niekoľkokrát za štyri hodiny, spolu s roztrapatenými samoľúbimi linkami od Christine Bleakleyovej, zatiaľ čo roztlieskávač statočne drie, aby pozdvihol klesajuého ducha a tlieska otovorenými dlaňami. Práve keď sa zdá, že koniec je blízko, sprcha trblietavého dažďa iste predstavuje klapku k ďalším nahrávkam, objaví sa tím upratovačov, neuveriteľne všetko pozmývajú s mopmi tvarovanými do písmena V. Nenechajte nikoho na pochybách že v telke je všetko nablískané. V prestávke medzi skúškami a nahrávkou, ma prevedú cez labyrint chodieb, aby som sa mohol stretnúť so štyroma, neskutočne dobre zachovanými mužmi, ich vek dosiahol 50ku. Vo svojich osobných šatniach, si pochutnávajú na pečených zemiakoch, jedným okom sledujú futbal na veľkoplošných monitoroch a odrážajú klopanie na dverách svojho úzkostlivého sprievodu.

Mimo reflektorov je Simon Le Bon premýšľavý, inteligentnejší než by si všetci kritici Duran Duran vedeli vôbec predstaviť, je veľkomyseľný a sebakritický. Môže si to dovoliť. To je tá gracióznosť víťazov.

John Taylor je stelesnením výrečnosti na pódiu. Žmurká, škľabí sa, strúha grimasy a žartuje mimo mikrofón s publikom v štúdiu. Zoči voči basgitaristovi s úžasne hranatými lícnymi kosťami, ktorý má za sebou 12 krokový odvikací program, ktorý podstúpil keď v roku 1994 vyhľadal pomoc v boji so závislosťou od alkoholu a drog – John je iné, ostýchavé stvorenie, opatrný a trocha nesvoj, skrútiac svoje telo v obrannej pozícii do koženého kresla, akoby zložiac padacie mreže do photovostnej polohy pre prípad, ak by sa rozhovor ubral smerom, v ktorom by sa necítil pohodlne (napríklad téma 'Nigel' a jeho dospievajúce ja, ktoré usmrtil aby stvoril pop persónu 'Johna', ale neskôr ju vzkriesil tým, že o tom napísal rubriku na svojej webovej stránke). Počas nášho rozhovoru osamotený kus pozlátka sa leskol v jeho vlasoch. Predsa len, ak ste jeden z Duran Duran, potom ste taký hviezdny, že aj vaša lupina vo vlasoch je vyrobená z pozlátka.

Roger Taylor, ktorý málokedy poskytuje rozhovory, je bezprostredne a okamžite najvľúdnejší a najpriateľskejší z celej skupiny, poďakujúc mi za všetky pekné recenzie, ktoré som napísal (Úprimne som uchvátený tým, že člen Duran Duran si dokonca všimol moju existenciu), sa ma opýtal na môj jemný waleský prízvuk a okrajovo sme sa pozhovárali o koktailových-funkeroch Blue Rondo A La Turk z Cardiffu prv, než sme začali.

Nick Rhodes, klávesista Duran Duran, v 48 rokoch, dieťa kapely, je niečo ako osobný hrdina. Neskutočne štýlový, bezstarostne zženštilý a nehanebne bohémsky (v roku 1984, napríklad vydal knihu vlastnoručne upravených polaroidových fotografií pod názvom Interference), on je práve ten, ktorý vždy vyžaruje jemne rezervovaný prístup k niekomu, ten, ktorý trpí spoločnosť ostaných, pretože to je jeho povinnosť, ale potajomky si je vedomý toho, že je im nadradený. Jedinýkrát keď som ho stretol, bolo to na schodšti na afterparty po koncerte na štadióne Birmingham City FC. Bol som tak ohromený, že som dokázal iba vykríknuť "HELLONICKRHODES!!!" (Len sa na mne zasmial.) Tento raz zvládam veci trocha pokojnejšie. Akoby Oscar Wilde a s intonáciou herca, rozpráva akoby pódium znamenalo svet a práve on na ňom poslednýkrát vystúpi. Už má dokonca aj nanesený makeup, ale maskéri sa snažia ho odpútať od rozhovru, aby mu mohli naniesť ešte viac make-upu...

Poďme na to.

Veteránske kapely nevyhnutne narazia na krízu stredného veku, počas ktorej im chýba dôvera v ich vlastné nápady, zvyknú sa poobzerať a usilovne sa snažia ponaháňať vládnucého ducha doby …

Roger Taylor: … a donesú Timbalanda?! [ktorý produkoval väčšinu albumu Red Carpet Massacre z roku 2007, ktorý bol ochutený R&B]

Nick Rhodes: Trápné! Hrozné! [smiech]

John Taylor: Celý projekt bol zkurvená nočná mora. Dodali sme spoločnosti Sony album, ktorý znel prirodzene, takmer rockový album, a oni na to 'Potrebujeme niečo trocha popové. Nepáčilo by sa vám urobiť zopár skladieb s Timbalandom?' A v priblžne rovnakom čase sme sa nepohodli s Andym [Andy Taylor, pôvodný gitarista od roku1980-1985 a 2001-2006, momentálne opäť -ex '], a tak Timbalandov materiál znel značne odlišne od toho, čo sme robili pred tým.

NR: Tá vec sa mala tak, že sme dostali príležitosť spolupracovať s Timbalandom, a tak sme si pomysleli 'Skvelé, poďme na to'. Vedeli sme, že je to risk v spojení s tým, čo by chceli fanúšikovia, hlavne ak pracujete s niekým kto je exponovaný electro/hip hop producent. Keď Timbaland uvidel gitaru, basgitaru a bicie v štúdiu, som presvedčený, že sa cítil dosť nesvoj, keďže pre týchto chlapíkov sa všetko nachádza v krabičke (v boxe). Ale ja som naozaj rád, že sme urobili ten album, pretože v boji s časom iste obstojí.

JT: Bol to najviac elektro, na samploch založený album nášho života. V istých momentoch to mohol byť sólo album Simona Le Bona. Nie je dobre počuť Rogera a mňa, v skutočnosti nepočujete veľmi Nicka a nebolo tam veľa z gitary.

Simon Le Bon: Ak to porovnáš s tým kde sme teraz naozaj si myslím, že Red Carpet Massacre bol tak trocha záležitosťou osobnosti. Mali sme pocit, že by sme mohli urobiť album, ktorý by znel viac v štýle Urban a že našim fanúšikom by sa to mohlo páčiť… ale naši fanúšikovia nás opustili o tom niet pochýb, hlavne čo sa týka ich reakcie na album.

Na albume All You Need Is Now, ste spolupracovali s Markom Ronsonom, producentom najčastejšie spájaným v mysliach ľudí s klasickým/retro soulovým zvukom. Čo vás presvedčilo, že on by mohol produkovať platňu Duran Duran

SLB: Vedeli sme, že to nie je len o klasickej/retro záležitosti. Zjavne má ten pravý sluch na melódie, Mark vie, čo robí skladbu dobrou. Rozumie emocionálnemu dopadu hudobného hnutia. A dokáže to vyjadriť aj slovami. Ak sa rozhodneš spolupracovať s Duran Duran, musíš rozumieť tomuto druhu vecí. Je hudobne vzdelaný, rozumie hudobnej teórii a všetkým tým veciam. Dali sme sa s nim do kopy v Paríži, pred niekoľkými rokmi, kde si vybral svoje obľúbené pesničky od Duran Duran a vytvoril z nich megamix, následne sme ich predviedli na živo spolu s nim. Zo skladieb, ktoré si vtedy vybral a spôsob ako ich dal dokopy, všetok ten odkaz mimo nášho tábora, ktorý so sebou priniesol, z toho všetkého sme vedeli, že to bude fungovať.

RT: V momente keď sme počuli ten megamix, bolo to úžasné. Pozná a rozumie celému nášmu katalógu ... to bol ten moment.

SLB: Urobil na nás taký veľký dojem, že sme boli celý bez seba a zúfalo sme chceli, aby prišiel a pracoval na našom ďalšom albume. Keď povedal: 'Musíme pracovať spolu poriadne', povedali sme si 'Ej - ha!' RT: Mark nás prinútil pozrieť sa trocha na nás samých a nie vzhľadať na kohokoľvek iného. Povedal: 'Všetci ostatní sú na vašom území, ktoré ste okupovali začiatkom rokov 80ych, napodobňujúc vás! Mali by ste sa ešte raz vrátiť späť na vaše teritórium!' Jeho analytické hodnotenie je také inteligentné, bol to takmer ako vedecký experiment: 'Doneste starú sadu bicích, ktoré ste použivali na albube 'Rio', tu dáme Johnovu starú basgitaru', chcel vedieť ako presne boli nastavné klávesy. To, čo mal, bola skutočná vízia.

SLB: Povedal: 'Pozri, toto nie je to, čo chcú fanúšikovia Duran Duran počuť'. Jeho pohľad na celú vec, bol pohľadom fanúsšika a to nám skutočne pomohlo.

JT: Zdalo sa mi, že má magický dotyk a ja ho mám veľmi rád. Spomínal si tú retro soulovú záležitosť, nuž teda urobili sme retro sound na tomto albume ale bolo to iné: preniesol svoj mikroskop zo soulu rokov 60-ych do elektro-popu rokov 80-ych a aplikoval rovnaký zmysel pre detail. Je to pán falšovateľ. Bol som s tým spokojný, keďže som mal pocit, že s Timbalandom sme zašli priďaleko a stratili sme svoju cestu. Markova predstava bolo vrátiť sa späť do rokov a odkazu začiatku rokov 80ych. Prístup bol asi takýto: 'OK, hip hop to ešte nie je a ani Red Hot Chilli Peppers a dokonca ani Radiohead.' Napísali sme najlepšie skladby, tak ako sme vedeli a Mark pôsobil ako rozhodca v prípade, že veci šli príliš… priamo. Nemal záujem o pieseň typu 'Ordinary World' na tomto albume.

Chcel vytvoriť tú nepredvídavú, temno popovú vec, ktorú obsahovali prvé albumy Duran Duran. Jednoznačne to pomáha nabrať ten správny smer a koncept keď začínaš tvoriť. Napísal tieto pravidlá a prilepil ich na stenu nahrávacieho štúdia. Bol tam ten podtón postoja. Pomáha skutočnosť, že je to taký veľký fanúšik a dokonca aj to ako vyzerá. On je tou chodiacou a hovoriacou reklamou pre rané 80té roky a to je skvelé. To nás presvedčilo 'Áno, dokážeme to'.

Duran Duran boli večne nesprávne prezentovaní serióznými kritikmi ako beznádejne tupí Toriovskí (stúpenci anglických konzervatívcov) rozkošníci, žijúci na jachtách a vysmievajúci sa tým chudobným. Na príklad, na tento rozhovor som sa pripravoval čítaním klasiky od Paula Morleyho z roku 1982, ktorý je v rozpore s domnelým apolitickým hedonizmom a nepokojmi v uliciach Birminghamu…

SLB: Necháme ich zjesť to čo si napiekli?' Len kúsok? Áno, je to zábavné. Práve nedávno som nad tým premýšlal. Mám pocit, že som si spomenul na smiešne veci. Viem odkiaľ to prišlo. Bol to takto. Neskutočne sme sa zamerali na našu kariéru a robil všetko preto, aby to vyšlo. Boli sme tak nesmierne sústredení na to čo robíme a tak trocha slepí a nevšímali si to, čo bolo okolo nás. Teraz to naozaj vidím. A myslím si, že mal pravdu. Boli sme v divadle, rozprávali sa a počuli sme nepokoje, ktoré prebiehali vonku a pomysleli sme si, že ak by len dokázali spútať túto energiu a pretaviť na niečo jedinečné, potom by tam nebol viac ten problém, kurva. Znie to ako veľmi necitlivé vyhlásnie ale to bol presne náš postoj: nečakaj na niekoho iného, aby ti zmenil tvoj život, neseď a nesťažuj sa 'Prečo nie je môj život lepší?', urob to sám. Do veľkej miery takáto bola podstata nášho zmýšľania 80 rokov, a možno aj Thatcherizmul. V istých rozmeroch to bolo veľmi dobré ale malo to aj svoje nevýhody. A napokon viem čo mal Morley na mysli.

NR: Išlo o hrubé skreslenie. Je veľmi jednoduché namaľovať takýto obraz. Vždy keď poskytujem rozhovor niekomu, som úplne šťastný ak to natáčajú a všetko ide von alebo ak niečo napíšu a ja dostanem tú istú kópiu. Ale ak sa dostanete k niekomu ako je Paul Morley v danom období – radšej dúfam, že sa stal o niečo rozumnejšim vo svojom veku – ale on vedel, čo plánoval napísať pred tým ako to napísal. Je absolútne neautentické podsúvať tvrdenie, že nám nezáležalo na tom, čo sa dialo. Samozrejme, že sa o to zaujímaš! Birmingham bol naše rodné mesto a v jeho uliciach prebiehali nepokoje, chápeš, pre boha…

JT: Domievam sa, že sme snáď sklamali ľudí v tom, že sme neboli väčšími buričmi. Ustúpili sme, vzdali sme sa príliš ľahko. Sme produktom našej vlastnej skúsenosti a v danom čase všetko sa mi zdalo byť prirodzené. Neviem, mohli sme povedať nie! Neobjavíme sa v časopise Jackie …'

Nuž, mohli ste byť ako The Clash a odmietnúť robiť Top Of The Pops, ale čo by ste tým dosiahli?

JT: The Clash boli skôr výnimkou v tomto smere. Naozaj nepotrboavali robiť Top Of The Pops, a ani by si po nich nechcel, aby to chceli robiť. Ja určite nie. Videl som ich naživo po celú tú dobu … Oceňujem čo vravíš ale len prednesenie takéhoto argumentu ťa stáva do obranného postoja.

Ďalší obraz akým rockoví historici nespravodlivo posudzovali Duran Duran bolo to, že ich kládli do tej istej kategórie ako chlapčenské boybandy, len taký medzistupeň medzi Bay City Rollers a o dekádu neskôr pred Take That, akýsi ekvivalent JLS alebo The Wanted z 80 - tych rokov…

JT: Ako si to len dovolia?!

SLB: Títo [The Wanted atď] sú komerčné kapely, ktoré dali dokopy iní ľudia a členovia sú len učinkujúcim.

NR: Predsa len, sú to iba testosterónom poháňaní ROCKoví kritici. Nezávidím im ani malinkú chvíľku, počas ktorej rozliali na nás atrament. Nezáleží na tom, môžu deklamovať to, čo chcú. Ak sa pozrieš na nás ako na hudobníkov, vždy nás brali s rešpektom pre to, čo sme vytvorili, zatiaľ čo isté plemeno hudobných žurnalistov nás nikdy nemalo mať rado. Ale dievčatá nás mali radi. A jedna vec, ktorú väčšina hudobných žurnalistov nikdy nedokáže získať sú práve dievčatá! Keď sa ľudia poriadne obzrú späť v retrospektíve na to, čo sme urobili, naše platne a experimenty, ktoré sme uskutočnili – niekotoré úspešné, niektoré zase menej – tie hovoria samé za seba. To má vôbec netrápi.

V skutočnosti to, čo sa zriedka uznáva, je fakt, že Duran Duran sú hlboko umelecká kapela. Kvintet androgynných mužov s make-upom, ktorí tvorili futuristické, dopredu hľadiace albumy, boli ovplyvnení tou istou plejádou skvelých predchodcov ako ich uznávanejší súčasníci z rokov 80-tych [viď Nickovu and Johnovu skvelú kompilaciu Only After Dark z roku 2006 vychádzajúcu z jeho učinkovania ako DJa v birminghamskom klube Rum Runner club, ako dôkaz], plné nezvyčajných zvukov, abstraktných, kryptických textov a bizarnej predstavivosti a tak sa to nejako všetko vkrádlo do izieb miliónov tínedžerov po celom svete.

SLB: Keď sme začínali boli sme avantgardné zoskúpenie ale boli sme tiež veľmi ambiciózni. Lenže keď sa média dostali do kontaktu s nami, obzvlášť novinári, ktorí vychádzali z toho čo prišlo po punku, z toho, čo bolo veľmi strohé, politické, industriálne a bezfarebné. Mám pocit, že si mysleli, že to, čo sme robili bola zrada. My sme však chceli farbu, veľkoleposť, romantizmus, snahu a potom všetkom pesimizme konečne optimizmus. Punk pre mňa znamenali kurevsky svetlé farby. Punk bol aj čierny ale určite nebol šedý. Zosivelo to po punku. My sme chceli prísť s natúpirovanými vlasmi, odfarbenými vlasmi, make-upom, a zábavou. A bolo tu s nami aj sexuálne napätie. Boy George povedal, že sme boli 'ako mlieko', o čom som si myslel, že to bolo hlúpe. Skladba 'Girls On Film' bola do istej miery politická.. Bol to iste feministický výrok. Je to o vykorisťovaní žien. A vo všetkých tých dievčenských spálňach si to spievali dievčatá…

JT: Mali sme pocit, že sme umelcká kapela. Mysleli sme si, že sa nachádzame niekde medzi [raným] Simple Minds a [raným] The Human League. Ale nikdy to skutočne nešlo podľa plánu, a dostali sme sa niekde inde, a tak trocha popová vec sa stala. Skočili sme na to. Časopis Smash Hits dominoval. Seriózne hudobmé noviny to neznášali, sami sa dostali do pozície proti nám a odvtedy sa to nezmenilo. Mohli sme sa vydať miliónom rozličných ciest ale my sme sa vybrali práve touto cestou. Jednú vec, ktorú nedokážeš kontrolovať je rekacia publika, keď milióny ľudí sa do teba zamilujú. Nemali sme ani poňatia. To bola naznáma kvantita, ten… ako sa to volá?

Nevrav, že je to X-faktor…

JT: X-faktor! To je presne to, čo to bolo. Nikto z nás nevidel ako to prichádza. Keď sa to začalo diať, všetky stávky boli preč. Naozaj sa nič nedalo kontrolovať. Ale ako vravíš, naša hudba bola veľmi temná. Tie prvé tri albumy, nachádzala sa tam temná stránka, ktorá bola rovnako ak nie viac ako popoé hity. Nepokúšali sme sa vedome písať hity. Určite nie viac ako Siouxsie And The Banshees keď napísali 'Hong Kong Garden',. Myslím si, že sme mali pocit, že tam pre nás bolo miesto v rámci kultúry ale nikdy sme si nemysleli, že sme boli 'pop'. Ale hity sú dosť návykové. Predsa len robiť Top Of The Pops niekoľko rokov vo svojej kariére nie je až tak veľmi zábavné…

RT: Je to všetko kvoli Smash Hits. Japan boli tiež v Smash Hits ale ak počúvaš ich albumy, boli naozaj veľmi umelckí, však? Ak by si šiel na kocert skupiny Japan aj tam by ste našli kričiace dievčatá ale tiež umelecký spirit. The Beatles mali úžasný hudobný katalóg a tiež zažili veľa kričania a jačania. A to je to ako hodnotíme celú vec: ak to bolo dosť dobré pre The Beatles…

NR: Mali sme jedinečnú víziu, nejako sme to vedeli a jednoducho sme sa prepracovali do predu. Mali sme šťastie, že veľa vecí vyšlo. Nikdy sme si nemysleli, že raz budeme medzinárodne uznavána kapela. Vždy sme si mysleli, že raz budeme kapela z umeleckej školy, ktorá si nájde trocha svojho publika.

Niekedy môžete presne určiť moment, kedy sa kapela zbaví svojej vnímanej dôveryhodnosti a pre Duran Duran to bolo preukázateľne 53 sekúnd vo videoklipe "Rio", keď Rogerov palec na nohe poštípe krab. (Nebesá zakázali, že humor a umenie by mali spolu-existovať…)

RT: Haha! Myslím si, že to bolo niekoľko chvíľ pred tým.

Si prvá osoba z kapely, ktorú ktokoľvek videl vo videu Duran Duran samozrejme. Úvodné momenty videoklipu 'Planet Earth'…

RT: Dobre si pamätaš! V modrých laserových lúčoch s mojou hlavou… Mám pocit, že [režisér] Russell Mulcahy sa tak trocha do mňa zaľúbil. 'OK, daj si dole košeľu, si prvý, ľahni si na chrbát…'

Poďme sa porozprávať o týchto videoklipoch. Nakrúcané so správnym filmových materiálom, s vysokým rozpočtom a na danú dobu s vysokou produkčnou hodnotou a veľmi často boli veľmi zvláštné. Okrem neustále hraných MTV hitov, boli tu aj výstredné klipy z albumu ako 'The Chauffeur', ktorý zamestnával ťažkú S&M predstavivosť v štýle Helmut Newton a surrealizmus typu Dali/Bunuel. Alebo video ako 'Night Boat', a karibská apokalypsa so zombíkmi, v ktorom Le Bon recituje Shakespeara…

SLB: Je tu Mercuciova reč z Romea & Júlie, a myslím si, že Roger tam mal kúsok z Hamleta… Bola to kapela s vážnou ambíciou. Chcel som naplniť myšlienku duchov. Chcel som to dosiahnuť použitím archaického jazyka. Ten maličký kúsok archaického jazyka, ktorý som si dokázal zapamätať – to bolo dávno pred internetom, filmovali sme v Antigue – bol úryvok zo Shakespeara. Mohol som použiť aj Chaucera, čo by bolo o čosi archaickejšie ale nikto by nerozumel ani slovo keďže by to bolo v stredovekej angličtine.

Predbehli ste Jacka s využitím motívu zombie-v-pope o dva roky.

RT: Vlastne áno! Nevidel som to roky… Divné na tom je to, že sme vydali kompiláciu našich videoklipov, ktorá obsahovala [jemné porno] dlhú verziu skladby 'Girls On Film', a 'The Chauffeur', a ľudia to kupovali pre svoje 8 ročné deti! Neskôr rodičia vbehli do ich izieb a našli decká sledujúce muža vo videu ako trie kocku ľadu o bradavku… To vystihuje celú situáciu,v ktorej sme sa ocitli.

V roku 1984-85 sa Duran Duran rozdelili na dve fakcie kvoli vedľajším projektom Arcadia (Simon, Nick, Roger) a The Power Station (John, Andy, niekdey Roger). Prvá formácia bola tajomná a ezoterická s nepreniknuteľným hosťovaním Grace Jones. Tá druhá pozostávala aj z Roberta Palmera a Tonyho Thompsona z kapely Chic, ktorú definoval neuveriteľne neúmerným a dovtedy neslýchaným rachotom rock-funkovej produkcie. Le Bon sám odvtedy opisoval album Arcadie So Red The Rose ako "najveľkolepejší album aký bol kedy natočený", zatiaľ čo samozvaný debutový album The Power Station, mnohí (vrátane mňa) nazvali "album, počas ktorého produkcie sa použilo najviac kokaínu v histórii nahrávania albumov". Takže ktorý album bol spojený s najväčšou hŕbou bieleho prášku počas jeho tvorby?

SLB: To som povedal ja o tej veľkoleposti?! Možno som sa odvolával na to, že pre mňa to bolo povedať lepšie než pre kohokoľvek iného. Myslím si, že existuje veľmi tenká čiara medzi 'veľkoleposťou' a 'ašpiráciou'. Je to o snahe dosiahnúť niečo. A čo sa týka tej kokaínovej veci? Súhlasil by som! [Smiech] Nemám pocit, že by dokonca aj John Taylor mohol s týmto súhlasiť. V kokínovom zápase, by boli víťazmi. Uprostred práce na albume Arcadie som stretol Yasmin druhýkrat a naničom inom nezáležalo. Čudujem sa, že sme to vôbec dokončili ak mám byť úprimný, keďže všetko na čo som dokázal myslieť bola Yasmin.

JT: Kokaínový? Áno, možno. [Vydýchne vzduch cez pery ako kôň] Nemám pocit, že by to mal byť kompliment. Nedokážeš odolať vábeniu týchto… bola to príležitosť urobiť niečo rozdielné od Seven And The Ragged Tiger, čo bol album, ktorý sa tvoril naozaj ťažko a ja som chcel urobiť niečo viac pôvodné, Andy mal rovnaký pocit a tak sme jednoducho vymysleli tento plán 'zahraj si mimo'. Kokaínový? Áno, je to rozhodne jedna z možností ako ho opísať.

RT: Mal som prsty v oboch táboroch, haha. Urobil som toho veľa na Arcadii a trocha v The Power Station. S kokaínovým pohonom? Áno. Boli to v skutočnosti dve časti kapely, však? Bola tu umelecká časť a rocková časť. Tak trocha ako keď sa delia vlny na mori. Podľa mňa Arcadia pravdepodobne prežila test času lepšie. Myslím si, že formácia The Power Station bola úspešnejšia v danom čase. Bol to väčší komerčný úspech. Arcadia bola pravdepodobne kúlovejšia.

NR: To neviem, keďže som pri nahrávaní tohto albumu nebol ale The Power Station jednoznačne vyzerali akoby to tam vrelo priveľmi. Na albume sa nachádzajú niektoré veľmi dobré skladby. Pamätám si, keď som to vtedy počul prvýkrát a nepáčilo sa mi to, pretože som bol tak zahĺbený do toho, čo som robil ale myslím si, že dejiny sú k ním láskavé a vymysleli tiež nový zvuk pre Roberta Palmera, s ktorým mohol ďalej pokračovať. To je jednoznačné. Bol album Arcadie najveľkolepejší album v dejinách? Áno, zapásili sme s tým chvíľu ale vždy som chcel zachovať ten titul. [úsmev]

Trocha veľkoleposti v pope je na dlhú trasu…

NR: Úplne súhlasim.

Jedna pesnička z ranej tvorby, fanušíkovský obľubená a stale hraná na živo je 'Friends Of Mine'. Je to skladba, o kotrej sa hovorí, že nabrala nečakaný druhý dych v amerických gay kluboch kde mnohí, nevediac, že predmetom euforického refrénu "Georgie Davis is coming out" bol v skutočnosti uväznený, ozbrojený lupič z Londýna, sa domnievali, že to bola hymna homosexualnej slobody…

RT: Oh, tak ako tá pesnička od Roda Stewarta, 'The Killing Of Georgie'?

SLB: Naozaj!? Nuž, to je skutočne skvelé! Nepočul som o tom. Páči sa mi to! Myslím si, že do istej miery je Duran Duran iconou gayov. Samozrejme nie rovnako ako povedzme ABBA… V Amerike nikdy nevedeli kto bol George Davis. Teraz je už mŕtvy. [Nezomrel. Źije. Bol na odvolávacom súde pred niekoľkými týždňami kde sa snaží zvrátiť svoje pôvodné presvedčenie a žiada kompenzáciu] Odkaz bol tak trocha znamením času. Tvrdiac 'Georgie Davis vychádza von', sme slová umiestnili do budúcnosti. Keď sme to písali, bol už opäť raz vo väzení.

Zaujímalo by ma čo si kapela myslí o alarmujúcom množstve beletrie fanyniek Duran Duran, sexualnej povahy, napísanej dospelými ženami. John krúti hlavou a neželá si to kometovať. Simon, predsa ...

SLB: Nie som si toho vedomý. Mal by som byť? Asi pred piatimi rokmi, keď som sa dostal k internetu, povedal som si 'Stop! Nechcem to vedieť'. Je to zvláštne ako sa mení vzťah medzi mnou ako umelcom a učinkujúcim na jednej strane a publikom na tej druhej.

Môžem v tom prestať…

SLB: [trocha prekvapene] Nie, pokračuj!

Najčastejšia dvojica na Googli s veľkou obozretnosťou - je 'Jo-Si' (John & Simon, podobne predstavujú obľúbenú montáž tvorcov amaterských videí na Youtube). Zápletky sú typické tým, že vykresľujú Simona a Johna ako večných milencov, Yasmin o tom vie a reaguje pohodovo len John zápasí so svojou katolickou vinou a s tým, že je gay…

SLB: Áno, áno! Počul som o tom. To je jedna z tých vecí, čo si pamätám. To párovanie mňa a Johna.

Možno k tomu prispieva aj jemne homoerotický spôsob akým sa vy dvaja delíte spolu o mikrofón na pódiu niekedy.

SLB: Áno, sme pri sebe veľmi blízko. Aj sa jeden na druhého pozeráme. Nesnažíme sa vzrušiť jeden druhého! Sme veľmi blízky priatelia, a nie je nám nepríjemné byť v tesnej blízkosti, v ktorej sa nachádza mnoho chlapov. Ale skutočnosť, že sme v kapele a používame mikrofóny… Vzťah medzi ľuďmi v kapelách siaha za priateľstvo, za bratstvo a za rodinu. Čo mi pripadá fascinujúce je to, akým vzrušením pre ženy môže byť koncept mňa a Johna ako milencov. Tomu vôbec nerozumiem! Pamätám si ako mi strašne dávno raz jedno dievča povedalo 'Ak chceš urobiť niečo, čo by ma naozaj vzrušilo, nájdi nejakého chlapa maznaj sa s nim'. Pripadá mi to naozaj zvláštné.

Na novom albume je skladba, 'Being Followed', v ktorej je následovný text "Paranoia jediný platný pohľad" a "Niekto vždy sleduje, čo robíme". V súčasnosti s fotoapáratmi a kamerami v mobiloch a Youtubom, je to úplna pravda: hviezdy nemôžu ísť nikam bez toho, aby ich správanie nebolo dokumentované a čiara medzi verejným priestorom a súkromím je veľmi nejasná. Ak by takáto technológia bola dostupná v rkoch 80-ych, aká by bolo najškandalóznejšia fotografia Duran Duran?

SLB: Pýtaš sa ma to, aby som ti to povedal?! Zažil som isté ... úžasné záležitostí, kde bol kombinovaný sex a drogy, čo bolo v konečnom dôsledku veľmi v štýle rock'n'roll. Keď si spomeniem späť na the Rum Runner, predstavím si aké úžasné miesto to bolo pre piatich chlapov… pravdepodobne to bolo nezákonné. V skutočnosti väčšina z toho bola rozhodne nelegálna.

Z mnohých tých zvláštnych vecí, ktoré sa stali Duran Duran, jedna z najčudnejších bola keď váš bývalý gitarista, Warren Cuccurullo (1986-2001) začal s pózovaním nahý v úplnej erekcii pre časopisy pre gayov, natáčaním hardcore porno filmov a predávaním svojho personalizovaného umelého penisu nazvaného 'Rock Rod' (kamenný kyjak – rod v angličtine aj penis vulgárne) ...

SLB: Umm… nuž, istým spôsobom sa to začalo keď bol ešte v skupine. On robil hardcore?! V poriadku. Tak teda má iste pôsobivo stavanú postavu. Som vo veľkej miere typ človeka, ktorý žije a nechá žiť. Nebol som vždy taký ale naučil som sa to. Som veľmi tolerantný.

Tiež je presvedčený, že lietadlá, ktoré narazili do dvojičiek 9/11 boli počítačovo vytvoreným švindľom.

SLB: Správne. Tak teda bolo to práve vtedy, keď začal robiť tie nahé fotky som si istým spôsobom uvedomil, že nie je ten správny pre kapelu.

Povedzte, čo sa vám páčilo na [členovi Duran Duran v čase formovania] Stephenovi Duffym, neviete si ho predstaviť ako uvádza na trh Tin Tin umelé penisy?

SLB: Nie, nie! Je to milý človek, Tin Tin Duffy. Taký bol aj Warren. Vlastne, nepovedal by som, že bol milý človek. Nie, áno je. Ale keď odchádzal, malo to do činenia s tým, že bol veľmi panovačný, keď došlo na umeleckú stránku. 'Mám pravdu, mali by sme to robiť takto, toto je jediný spôsob, ktorým by sa to malo uberať, všetko čo musíš urobiť, je ísť a napísať text'. To bolo nakoniec to, čo ma prinútilo povedať jedného dňa Nickovi, 'Toto nebude fungovať'.

RT: V tom čase som nebol v kapele ale čítal som o tom minule. Áno, vyrobil sexuálnu hračku v tvare svojho vlastného penisu, ktorý, er…

To by bol zaujímavý nápad pre reklamný produkt kapely Duran Duran. Prechod od tričiek a šiltoviek

RT: To by teda bol!

Kým rozprávame o penisoch… Andy Warhol raz o Nickovi Rhodesovi povedal: "Milujem ho. Uctievam ho. Masturbujem na videoklipy Duran Duran" (časopis The Face) Nick, aké je to vedieť, že Warhol pravdepodobne najslávnejší umelec 20. storočia zvykol onanovať nad tebou?

NR: Hmmm… on bol uličnícky celý ten čas. Jednoducho spôsoboval problémy. Pamätám si ho ako sa ma opýtal 'Videl si čo som povedal pre The Face?' a ja som povedal 'Nie…', ale on vedel veľmi dobre, že som to videl. Bol úžasne zábavný. Miloval som Andyho. Často na ňho myslím. Robí stále veľký dojem, dokonca viac ako vtedy. Je úžasné, aké prorocké boli jeho vízie. Do veľkej miery vynašiel 21. storočie s celou tou svojou predstavivosťou a posadnutosťou po sláve. Miloval by televízne reality.

Do akej miery si uvedomuješ kult Nicka Rhodesa?

NR: [diplomatický úsmev] Som si veľmi vedomý toho, že máme svojich vlastných fanúšikov. Vždy to tak bolo od úplného začiatku.

Áno ale keď som odchádzal a povedal mojim kamarátkam, že idem robiť rozhovor s Duran Duran, dve ženy, jedna vo veku 21 a tá druhá vo veku 41, obe povedali "pobozkaj za mňa Nicka Rhodesa". [Neboj sa, nechystám sa to urobiť.] Je to vec, ...

NR: Haha! Domnievam sa, že osobitým spôsobom my všetci predstavujeme rozličné veci vrámci tej istej kapely. Som… zvedavý. Rád nachádzam nový materiál a skúšam niečo nové a to je to, čo ma poháňa v kapele. A dokázali sme urobiť väčšinu vecí, pretože spolupracujeme s fotografmi, novodobými umelcami, tvorcami filmov, mám na mysli tú vec, ktorú sme práve urobili s Davidom Lynchom …

OK, povedz mi niečo o tom.

NR: American Express nás oslovil. Pracujú na sérii, kde filmoví režiséri režirujú živé vystúpenia skupín. Opýtali sa nás s kým by sme radi spolupracovali. Terry Gilliam už práve pracoval s Arcae Fire a mne sa naozaj tiež veľmi páči Terry Gilliam… Každopádne som povedal 'David Lynch!' Napodiv, on práve urobil remix pre nás z [nadchádzajucého singlu] 'Girl Panic', veľmi zvláštne, veľmi dobré. Tak s tým súhlasil pokiaľ sme ho uistili v tom, že budeme mať úplnú kontrolu a urobíme niečo, čo sme doteraz nikdy neurobili . Rozmýšľa rovnako ako my. Je zrejmé, že ide o iný druh umenia, iný štýl a podobne, ale on naozaj miluje pracovať v malom vákuu bez toho, aby sa díval na veci, ktoré sa dejú okolo neho. Je tým nesmierne nadšený. A krátke ukážky, ktoré vytvoril sú fantastické.

Existuje nejaký plán vydať odložený album Reportage z roku 2006?

SLB: Áno. Neexistuje konkrétny plán ale nesplnil by som si svoju povinnosť ak by som sa nedostal aspoň k… pesničke '48 Hours Later', ktorá je úžasná. Je to jedna z najlepších pesničiek akú Duran Duran kedy mali. A fungovalo by to s tým, čo robíme teraz. Ĺahko to mohlo skončiť na All You Need Is Now. Je tam ešte jedna vec, nazvané 'Transcendental Mental', ktorá znie veľkolepo. A je tam aj pieseň 'Traumatised', ktorá textovo nie je silná ale melodia je úžasná.

A čo skladba 'Seven And The Ragged Tiger'?

SLB: Mmm. Neviem. Myslím, že je na internete, však? Na niektoé vecí sa neoplatí čakať.

Zo všetkých albumov, ktoré ste vydali od vášho momentu keď ste sa stali slávnymi v rokoch 80ych, ktorý si zaslúži byť najviac počúvaný? Nie je váam dovolené povedať "ten nový".

SLB: The Wedding Album [1993] je ozaj dobrý, ale tomu sa dobre darilo. Pop Trash [2000] mi pripadá naozaj ťažký pretože to je album, na ktorom je toho zo mňa najmenej. Medazzaland [1997] má niektoré naozaj zaujímavé zvuky ale je ťažký na pčuvanie. Nie je svieží. Hovorí sa, že ženy nemajú radi zvuk činelov. Je to jeden z dôvodov, prečo je na ťažkých rokových koncertoch viac žien. A tento album bol jeden z tých, ktorý bol najmenej oceňovaný ženami.

RT: Naozaj som bol pyšný na album Astronaut [2004], keď sme sa všetci dali spolu dokopy. Je tendencia na to zabúdať. Ĺudia rozprávajú o Red Carpet Massacre a o novom albume ale Astronaut sám o sebe bol zatienený príbehom o tom ako sme sa my dali znova dohromady.

Spomínali ste ako Mark Ronson hovoril o iných skupinách dostavajúcich sa na 'vašu pôdu', a samozrejme som si nemohol nevšimnúť mnoho kapiel ovplývnených skupinou Duran Duran za poslednú dekádu. Koho ste počuli a pomysleli si 'Nerobili by to čo robia, ak by to nebolo kvoli Duran Duran'?

SLB: The Killers. Bloc Party. Franz Ferdinand. Pieseň, ktorá znie najviac ako Duran Duran je skladba od Reverend And The Makers nazvaná 'Heavyweight Champion Of The World'. Naozaj som si myslel, že sme to my!

RT: The Bravery. To je tá kapela, o ktorej som si pomyslel 'Wow, to je tak podobné…' A Reverend And The Makers, ako povedal Simon. The Dandy Warhols [ktorí boli neskôr produkovaní Nickom Rhodesom], prvýkrát keď som ich videl na Top Of The Pops povedal som si 'Wow, veľmi Duranistické'. To bolo v čase keď sme boli von z módy dlhé obdobie, potom zvuk Duran Duran tak trocha povstal: štvor štvrtinový, tanečný rytmika, zle-zahrané disko, haha.

Napokon, byť v Duran Duran – zvonka z ktorejkoľvek inej kapely na zemi – vyzerá ako najväčšia zábava na svete. Priateľky-modelky, prominentný životný štýl, vedľajšie úlohy vo filmoch, včierky, drogy, móda, glamour. Prosím, nerozčarujte nás. Je to správne, však?

RT: Veľa z toho predstavuje ťažká práca. Práve ideme do Ameriky na šesť týždňov. Len samotné cestovanie by zabilo väčšinu ľudí a my stále hráme naše melódie, ktoré sme napísali pred 30 rokmi…

Ale nevadí vám to, však?

RT: Sme si vedomí toho,čo chce naše publikum. Neznášam situáciu keď kapela príde preto, aby sme si vzpočuli len nový album. Dopočul som sa, že Beady Eye nehrá žiadne pesničky od Oasis …

Manažér prebiehajucého turné: Beady Eye nie sú Oasis! Hrala Arcadia niekedy niektorú zo skladieb Duran duran?

RT: Hah! Arcadia nikdy nehrala naživo. Mám pocit, že The Power Station predsa len hrali na živo zopár pesničiek …

SLB: Najviac zábavy na svete? Niee. Vždy som si myslel, že to musí byť Rolling Stones…
© 1999-2017 Romanduran | Duranduran.cz | Facebook | Code by katemihalikova.cz | Generated: 0.0016s | ↑↑ Top